Úvodný boj za slobodu tlače

V roku 1603 sa panovníkom monarchie – anglo-škótsko-írskej koruny stal Jakub I. z dynastie Stuartovcov, ktorá vystriedala dynastiu Tudorovcov. Po poslednej tudorovskej panovníčke Alžbete I. zdedil stredoveký disfunkčný systém s nereformovaným a neefektívnym systémom príjmov. Okrem výnosov z feudálnych majetkov, príjmov z ciel a rôznych poplatkov pokrývajúce bežné výdaje kráľovského dvora tu bola aj finančná podpora schvaľovaná parlamentom v podobe nepravidelných subsídií. Tie boli poskytované za špecifickým účelom, prevažne sa jednalo o výdavky na vedenie vojny alebo svadbu a boli realizovaná zdanením obyvateľstva.

Nutnosť reforiem v oblasti financií, dozaista nevyhnutná, nasvedčoval tomu aj demografický vývoj v krajine. Vplyv mnohých faktorov, hlavne znesiteľné počasie a dostatok pôdy, znamenali populačný rast trvajúci od 16. storočia takmer stopäťdesiat rokov. No nastal tlak na zdroje potravín, pôdu a pracovné miesta a ako ďalej uvádza K. Morgan, nepríjemne sa prejavila inflácia. Ceny za toto obdobie vzrástli osemnásobne a mzdy sotva trojnásobne.

Fiškálne opatrenia Stuartovcov
 

Monarchia trpela nedostatkom príjmov, ktoré boli naviac znehodnotené infláciou. Stredoveký finančný systém a vysoké výdavky kráľovského dvora nevyhnutne museli mať za následok zvyšujúci sa rozpočtový deficit. Aby Jakub I. získal prostriedky na chod krajiny a vyhol sa bankrotu, bolo nutné získať nové príjmy, čo sa mu z časti podarilo, no nie bez negatívnej odozvy z parlamentu a predovšetkým obyvateľstva samotnej monarchie.

Predaj šľachtických titulov
 

Jakub I. (1605), 

maľba: John de Critz the Elder

Jakub I. pokračoval v tom, čo začala Alžbeta I., teda v udeľovaní monopolov na určité komodity obľúbeným dvoranom a obchodníkom a výpredaj korunných statkov, čím si vyslúžil kritiku parlamentu. J. Miller v Odloženom zrode Leviatana uvádza niekoľko „neštandardných krokov“ ako si ranní stuartovci naháňali príjmy. Spomína „infláciu šľachtických titulov“, spôsobenú masívnym predajom rytierskych titulov a vytvorenie titulu určeného na predaj – titul baroneta. Takýto výpredaj sa dotkol všetkých šľachtických výsad, i keď zrejme nie v takej miere. Jakub I. takto zarobil v rokoch 1603-1629 asi 620 000 libier, čo vtedy znamenalo ohromujúcu sumu, ktorá  spôsobila postupnú diskreditáciú hlavných inštitúcií monarchie a narušenie prísne hierarchicky štruktúrovanej spoločnosti. Tým, že vlastne znehodnotil výsady (podľa pôvodu alebo čestné), ktoré znamenali príslušnosť k elite, stal sa terčom kritiky zo strany verejnosti.  Takýmito krokmi panovník rýchlo stráca popularitu, nielen  v parlamente, ale i v prostredí šľachty a v konečnom dôsledku i u samotného obyvateľstva.

Tonnage and Poundage

Jakub I. nakoniec nebol schopný zreformovať systém financií a stal sa závislým na finančných prostriedkoch parlamentu, ktorý si bol tejto páky na kráľa dobre vedomý. Keď na trón nastúpil Jakubov syn Karol I., parlament mu neodhlasoval na doživotie poplatky z ciel tzv. tonnage and poundage, ako bolo už od tudorovcov nepísaným zvykom, ale boli mu odsúhlasené len na jeden rok. No na pohoršenie parlamentu ich vyberal aj po uplynutí stanoveného obdobia. Nový kráľ chcel vstúpiť i do tridsať ročnej vojny, k čomu nutne potreboval peniaze a tak sa uchýlil, rovnako ako jeho panovnícky predchodcovia, ďalším pochybným krokom z získaniu peňazí. Keď začal žiadať nútené pôžičky od známych osobností a pri odmietnutí platiť ich poslal do žalára. A v monarchii to vrelo.

Tonnage and poundage spolu s náboženskými konfliktami vyústili k vážnym sporom medzi kráľom a parlamentom a skončili sa jeho rozpustením v roku 1629. Karol I. vládol jedenásť rokov bez parlamentu až do revolúcie, ktorá bola okrem iného, následkom jeho finančných opatrení, nevyhnutných na prežitie monarchie v čase, keď zostala bez parlamentných subsídií. 

Distraint of Knighthood, Forest Laws

K fiškálnym opatreniam Karola I. patril aj Distraint of Knighthood, išlo o uplatnenie historických kráľovských prerogatív, ktoré si predchádzajúci panovníci dlhé obdobie neuplatňovali. Postihnutí boli vlastníci pozemkov s príjmom viac ako 40 libier ročne, ktorí mohli vstúpiť do rytierskeho stavu. V roku 1630 Kráľ tento obyčaj znovu uviedol v platnosť a statkári si museli rytiersky titul kúpiť a naviac museli platiť vyššie poplatky za svoje pozemky, pretože sa zvýšil ich sociálny status. Podobná stratégia bola použitá v prípade Forest Laws. Stáročia pred stuartovcami získali zalesnené oblasti právny status území vyhradených na kráľovskú poľovačku. Postupom času týchto území ubúdalo, pretože sa postupne osídľovali a počas vlády prvých stuartovcov oblasti kedysi zalesnené boli premenené na kultúrnu krajinu. V polovici 30. rokoch 17. storočia boli obyvatelia týchto území pokutovaní a museli si pozemky vykúpiť.

Karol I. (1629), 

maľba: Daniel Mijtens the Elder

Ship Money

Najpreslávenejším finančným opatrením Karola I. počas jeho osobnej vlády bola daň ship money. Táto daň žiadala, aby pobrežné mestá, zodpovedné za obranu pri útoku z mora, v prípade nebezpečenstva poskytli dostatok lodí alebo finančných prostriedkov na ich stavbu. Neskôr sa však táto povinnosť vzťahovala i mestá na vo vnútrozemí. Okrem toho táto daň bola vyberaná pravidelne a vo výške, ktorá vyvolávala nespokojnosť verejnosti.  I keď v otázke zabezpečenie obrany pred katolíckou hrozbou existovala ochota verejnosti poskytnúť financie, pravidelné vyhlasovanie lodnej dane bolo vnímané ako symbol svojvoľného počínania Koruny vo vzťahu k obyvateľstvu. 

Náboženské spory

Spory o to, ktoré vyznanie viery je to pravé sprevádza ľudstvo od jeho počiatkov až po súčasnosť. Prelom stredoveku a novoveku to demonštruje znamenite. Spory vo vnútri kresťanstva, ale aj medzi inými konfesiami sú v celej histórii ľudstva ukážkou toho, že nejde len snahu objasniť podstatu existencie, ale v prvom rade o získanie alebo zachovanie mocenského vplyvu tej, či onej skupiny. Jakub I. pristupoval k náboženskej otázke benevolentne, ale jeho syn Karol učinil neobratné autoritatívne kroky, tým, že chcel vyhlásiť jednotnú cirkev pre celú monarchiu. Výsledkom bola radikalizácia, hlavne protestantských cirkví.

William Laud – nenávidený symbol Karolovej osobnej vlády

William Laud (1636), 

maľba: Anthony Van Dyck

Výsledkom reformácie v Anglicku bola novovytvorená cirkev, ktorá si zanechala mnoho z katolicizmu. Išlo hlavne o liturgiu a systém správy. Podoba tejto cirkvi bola dočasná a diskusie o jej konečnej podobe boli zdrojom napätia. Radikálnym hnutím v tomto spore boli stúpenci kalvinizmu (puritáni) a škótsky presbyteriáni, ktorí sa obávali predovšetkým myšlienky kontinuity anglickej a katolíckej cirkvi. Keď Karol I., majúci v rukách rozhodujúce právomoci v otázkach cirkevnej správy unifikoval cirkev a náboženské praktiky v celej monarchii podľa modelu presadzovaného Williamom Laudom, väčšina puritánov bola nútená prejsť do opozície voči laudiánskej cirkvi. Nová cirkev spochybňovala legitimitu kalvínskych cirkví a hlásala nutnosť zachovania hlavných princípov katolíckej cirkvi. Karol odmietal kalvínsku cirkev, pretože takýto model cirkevnej správy nebol závislý od panovníka. Tento kráľov krok mal za následok oživenie náboženských sporov a rast náboženského radikalizmu, predovšetkým zo strachu pred rekatolizáciou.  Karol I. riešil problémy monarchie centralizáciou moci aj v otázke náboženstva. Opieral sa o arminiánskeho biskupa Williama Lauda. Ako už bolo spomenuté, laudiánska cirkev hlásala návrat k ceremonializácii a štruktúre katolíckej cirkvi a bola umiernenejšia ako vtedajšia štátna anglikánska cirkev. Presadiť Laudovu koncepciu sa nepodarilo aj vďaka puritánskej propagande. Prostredníctvom množstva politických pamfletov, traktátov a parlamentných letákov pôsobila na verejnú mienku a z Lauda urobili pápeženca. 

Puritánov „vydráždil“, ako hovorí W. Churchill, sám Laud, keď obnovil starý Alžbetin výnos kladúci za povinnosť každému chodiť do kostola a za porušenie tohto nariadenia bola vymeraná pokuta vo výške jedného šilingu. A v roku 1636 nanútili Škótom Knihu modlitieb, pretože Laud nebol spokojný s tamojšou duchovnou klímou a chcel v presbyteriánskom Škótsku rovnakú vieru aká je v Anglicku. Škóti reagovali na nanútené liturgické zmeny hlbokým odporom a nasledovala vlna vášní proti biskupom. Kniha modlitieb vyvolala neuveriteľný hnev na severe monarchie. V roku 1638 vznikol manifest, tzv. Slávna dohoda (Covenant), ktorú podpísalo množstvo význačných osobností a mnohí ju podpísali dokonca vlastnou krvou. O niekoľko mesiacov bola Kniha modlitieb stiahnutá. Karol si odpor v Škótsku vysvetľoval ako útok na autoritu monarchie a jeho budúce kroky smerovali k tomu, aby zastavil škótsku revoltu vedúcu k revolúcii, ktorá by zasiahla celú monarchiu.

Cenzúra tlače

Ustanovením arminianizmu za oficiálnu anglickú cirkev znamenalo vznik opozície proti nemu, teda aj samotnému kráľovi ako hlave cirkevnej moci. Náladám v spoločnosti zodpovedala aj tlač, ktorá hlavne vďaka inštitúcii Hviezdnej komory (Star Chamber) zohrávala úlohu cenzora. Reakciou na počínanie politickej a náboženskej moci sa stali najmä puritánske pamflety. Jedným z najpreslávenejších pamfletistov tohto obdobia, teda do vypuknutia revolúcie bol William Prynne.

Prípad William Prynne

William Prynne (1607-1677), 

maľba: Wenceslaus Hollar

Prynne bol stúpencom militantného puritanizmu a angažoval sa v písaní pamfletov namierených proti doktríne arminianizmu. Preslávil sa dielom Histriomastix z roku 1632, ktorým odsúdil divadelné hry ako nemorálne a v rozpore s Písmom svätým. O rok neskôr sa dostal pred Hviezdnu komoru, ktorá uskutočňovala cenzorský dohľad a mala veľmi veľkú moc. Prynne bol odsúdení na doživotné do väzenie, dostal pokutu päťtisíc libier a boli mu sčasti odrezané uši. V písaní kritiky, hlavne proti Laudovi, pokračoval aj po uväznení. Tieto písomné útoky a mu podarilo prepašovať von a publikovať, čím sa dostal pred Hviezdnu komoru v roku 1637 po druhýkrát. Tresty tohto cenzorského súdu boli nanajvýš kruté. Prynneovi boli uši odrezané celkom, bol mu rozpáraný nos a písmená SL (seditious libeller -  štvavé hanopisy) mu vypálili na líca. Prynne a jemu podobní si touto vytrvalosťou vyslúžili obrovskú podporu davov ľudí, ktorí boli svedkami týchto trestov. Bol oslobodený až na príkaz Dlhého parlamentu v roku 1640. 

 

Prípad Williama Prynnea je ukážkou umlčovania kritických hlasov za vlády Karola I. . Sloboda tlače nebola v tom čase garantovaná. Ako prvý sa začal práve otázkou cenzúry zaoberať John Milton, anglický básnik a publicista žijúci práve v tomto období. Bol autorom nesmierne významného diela, ktoré síce bolo reakciou na pomery po revolúcii ale svojim univerzálnym charakterom pokrýva celý problém cenzúry.
 

John Milton a jeho dielo o slobode tlače

John Milton (1608-1674), 

maľba: David Coster

Keď v roku 1641 Dlhý parlament zrušil Hviezdnu komoru, dá sa povedať, že existovala určitá sloboda tlače, lebo s Hviezdnou komorou zanikla aj cenzúra. Tento stav existoval pochopiteľne len krátke obdobie. Necelý rok po zrušení Komory parlament nebol rovnako spokojný s kritickými hlasmi jeho opozície, ako boli rojalisti, ale aj radikálnejší stúpenci revolúcie. Bol vydaný výnos zaväzujúci autora a tlačiara v každej publikovanej písomnosti uviesť svoje meno ako povinný údaj. No v roku 1643 už Dlhý parlament vydal nariadenie O regulovaní tlače a o zákaze mnohých nedávnych urážok a častých priestupkov spôsobených tlačením mnohých nepravdivých, poburujúcich, štvavých, ohováračských a nepovolených brožúr na veľkú ujmu náboženstva a vlády. Toto nariadenie povoľovalo publikovať len tie knihy a publikácie schválené určeným cenzorom. So samotným nariadením sa do konfliktu dostal aj sám Milton. Počínanie parlamentu v rukách presbyteriánov, ktorí sa rozhodli znovu umlčať tlač ho inšpirovalo k napísaniu diela Areopagitika, reč Johna Miltona za slobodu nepovolenej tlače, určená anglickému parlamentu v roku 1644.  Aeropagitika  znamená neprednesená reč. Bola adresovaná anglickému parlamentu, ale bola vydaná aj ako brožúrka určená širokej verejnosti. Ako je možné vidieť na samotnom texte Areopagitiky, Milton sa otázke slobody tlače venoval precízne a opieral sa mnohé príklady z histórie. V prvom rade chce upozorniť, že nariadenie, ktoré bolo vydané znižuje vzdelanosť a umlčuje pravdu. Milton apeluje na parlament, aby si uvedomil, že tých čo nabádajú, aby potlačovali poznanie, je to isté akoby ich nabádali, aby potlačili samých seba.  Nariadenie o regulovaní tlače je podľa Miltona urážkou celého národa. Apeluje na racionalitu aj svedomie členov parlamentu, argumentuje pritom duchom anglického národa.

Prvá strana Areopagitiky (1644), 

autor: John Milton

Prínos Miltonovej Areopagitiky vyzdvihuje J. Vojtek v tom, že ako prvý na svete sa postavil proti cenzúre a obhajoval slobodu tlače na pozadí slobody človeka. Vystavil kritike najmä katolicizmus a jeho hierarchiu, biskupov považoval za cirkevných tyranov a kňazské povolanie za neužitočné. Vyslovil veľmi zaujímajú myšlienku, ktorá hovorí, že cenzúra má za následok spomalenie rozvoja periodickej  a neperiodickej tlače a v konečnom dôsledku i myslenia.  

Už na začiatku novoveku je možno vidieť zárodok odporných spoločenských pomerov súčasnosti. Obyčajný človek nesie bremená vladára, ktorý svojou neochotou upustiť od rozšafného a hýrivého života zaplateného poddanými, aby stvrdil svoju nedotknuteľnosť. Platia mu aj armádu  a iné represívne živly, ktoré na nich pošle v prípade odmietnutia poslušnosti. Vedľa vladára stojí klérus s patentom na poznanie podstaty existencie človeka vydávajúci licenciu na život, za ktorú treba platiť akýsi desiatok. Proti nim parlament tváriac sa ako pomocná ruka v skutočnosti sleduje len svoje vlastné ciele. Toto všetko dokazuje to, že človek ešte ani zďaleka nedokončil proces svojej civilizácie. Slová kritiky a rozumná alternatíva je okamžite potlačená , daná mimo zákon – zákon kritizovaných, aby umlčali tých, ktorí sa už nemôžu pozerať na tú nečinnosť utlačovaných. Milton napísal parlamentu, ktorý nechcel byť kritizovaný. Nezmenil síce svet, ale fundovane vysvetlil, že človeku patrí sloboda a dá najavo svoju nespokojnosť. Každé obdobie v dejinách ľudstva potrebuje svojho Miltona, aby si aspoň za sto rokov po jeho smrti uvedomili čo znamená slobodná spoločnosť. Rôznymi zákonmi je sloboda tlače je síce proklamovaná, ale bez slobodných médií nikdy tlač v skutočnosti slobodná nebude. Roky 1603 – 1640 a revolučné roky až do roku 1660 sú len vzorkou stále sa opakujúcim dejinným cyklom tragédie ľudstva.

Zdroje:

1. MILLER, Jaroslav. Odložený zrod Leviatana: Krize raně stuartovské monarchie (1603-1641). Praha : Argo, 2006. 

2. MORGAN, Kenneth et al. Dějiny Británie. Oxford : Oxford University Press, 1997.

3. CHURCHILL, Winston S. : A History of the English Speaking Peoples - Volume III - The Age of Revolution. London: Cassell Publishers Limited, 1987.

4. VOJTEK, Juraj. Miltonova areopagitika. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2005.

5. PLANT, David. The Personal Rule of King Charles I. In: http://www.british-civil-wars.co.uk/glossary/personal-rule.htm. [Online] 28. Marec 2005.

6. RICKARD, J. Ship Money (1634-1639). In: http://www.historyofwar.org/articles/concepts_shipmoney.html. [Online] 13. Apíl 2001

7. Mark5. Charles I. In: Историческая личность. In: http://www.mark5.ru/5/2276/index1.1.html. [Online] 2005.

8. FRIŠO, Peter. Demokracia a jej alternatívy. In: http://sacrumimperium.blogspot.com/2007/08/demokracia-revolcie.html. [Online] 28. Apríl 2007.

9. PLANT, David. Biography of William Prynne. In: http://www.british-civil-wars.co.uk/biog/prynne.htm. [Online] 24. Jún 2007.