Začiatok
30. rokov sa niesol v znamení veľkej hospodárskej krízy, ktorá pripravila
milióny ľudí o prácu, majetok, hodila ich pod hranicu chudoby a vystavila boju
o každodenné prežitie. Prehĺbili sa sociálne rozdiely a nastalo zvýšenie
kriminality. V úplne inom svete, vo svete filmových štúdií a filmovej produkcie
sa rozvíjal zvukový film, vznikali nové žánre, objavili sa nové talenty a staré
hviezdy vyhasínali. Z tematického hľadiska a umeleckej perspektívy sa jednalo o
potenciálne významné obdobie, kedy film mohol spracovať množstvo námetov
týkajúcich sa človeka, spoločnosti a spoločenských javov príznačných pre tento
časový úsek v histórii. Nanešťastie politické podmienky vo vtedajšej Amerike
neumožňovali slobodné, teda umelecké vyjadrenie. Je to možné vysledovať i v
produkcii predvojnovej dekády rokov a tento trend, síce v pozmenenej podobe, no
so zachovanými základnými rysmi, pokračuje dodnes. Majoritná filmová produkcia
zameraná na obrovské publikum neumožňuje provokatívny alebo kritický film.
G. Sadoul hovorí, že v roku 1934 nastala istá
stabilizácia ekonomickej situácie. V tomto čase si finančné trusty upevnili
kontrolu na filmovou produkciou, následne ovládanou piatimi veľkými štúdiami (Paramount,
Metro-Goldwyn-Meyer, Warner Bros, Twentieth Century Fox a RKO) a troma
menšími (Universal, Columbia a United Artists), zoskupených v MPAA
(Motion Picture Association of America), ovládajúc 95% filmovej
distribúcie, schovaná pod finančnými krídlami dobových banksterov ako J. P.
Morgan a John D. Rockefeller. O rok neskôr si všíma príchod istého druhu
tvorivej únavy, či akejsi neplodnosti, kedy sa americký film prestal zaujímať o
dobu a človeka, o veľké udalosti 30. rokov, o hospodársku krízu,
nezamestnanosť, fašizmus, prípravy na novú vojnu a podobné vážne témy. Sadoul
upevneniu finančnej kontroly trustu nad filmovou tvorbou prisudzuje i kontrolu
nad námetmi, hlavne zavedením puritánskej cenzúry a presadzovanie produkčného
kódexu (Motion Picture Production Code). Prvá vlna gangsteriek,
predstavujúca zločinecké skupiny terorizujúce verejnosť a korumpujúce úrady,
odrážajúca istým spôsobom sociálne pomery, násilie a sexualitu bola zastavená
cenzúrou. Striktné zákazy bránili realizácii mnohých námetov, ktoré sa dotýkali
vážnejších tém - človeka a spoločnosti. Výsledkom toho bola prevaha veselohry a
komédie, politicky korektné a morálne decentné. (1)
Produkčný kódex bol vnútený MPAA v roku 1930
katolíckou skupinou, vedenou Martinom Quigleym, Danielom A. Lordom a Williamom
H. Haysom. Obsah tohto kódexu bol spísaný v katolíckom duchu zachovania ideálov
rodiny, manželstva, viery a národa. Jeho cieľom bolo odstrániť z filmu všetko,
čoby mohlo v rozpore s katolíckym presvedčeným – cudzoložstvo, sexuálny vzťah
mimo manželstva, prerušenie tehotenstva, homosexualita, užívanie drog alebo
prostitúcia. Štúdiá združené v MPAA tento dokument prijali, ale samotní
tvorcovia ho nerešpektovali, hlavne preto, že bolo náročné podľa neho nakrúcať
filmy. Katolíci boli popudení z nedodržiavania kódexu v prvých rokoch a
odvolávali sa na prieskum, podľa ktorého Hollywood produkuje maloletých
delikventov prepadajúcich sexu a kriminalite. Kvôli tomu, že ich vystavuje
násilníckemu a antisociálnemu správaniu, odohrávajúce sa na plátnach kín.
Katolícka odozva prišla v roku 1934 založením Légie mravnosti. Tá hrozila štúdiám
zostavovaním čiernych listín a bojkotov. Pre svojich katolíckych divákov
zostavovala hodnotenie jednotlivých filmov a určovala ich vhodnosť. Hollywoodu
hrozila strata dvadsiatich miliónov divákov a tento fakt prispel k tomu, že
bolo umožnené zriadenie úradu vykonávajúceho dohľad nad uplatňovaním kódexu,
vedený Josephom Breenom. Presadzovanie cenzúry týmto úradom bolo extrémne
represívne a netolerantné. V druhej polovici 30. rokov Breenov úrad prehodnotil
od jedného až do troch tisíc scenárov a jeho rozhodnutia boli vždy
zrealizované. (2)
V rokoch 1934 až 1968, v dobe,
kedy bol kódex uplatňovaný, vyšiel v trinástich revíziách. Obsah kódexu, ako i
jeho samotná existencia je emblémom stavu, v akých podmienka prebiehala filmová
tvorba v Hollywoode. Táto dvojitá regulácia, na jednej strane komerčná a na
druhej pseudomorálna (politická), pripravila kinematografiu o potenciál
jej rozvoja, ktorý bol v tom čase v Amerike enormný. Množstvo kreatívnych a
talentovaných filmárov v podstate nemalo inú možnosť uplatnenia, pretože
existencia, či možnosť presadenia sa nezávislých štúdií bol kvôli trustu
najväčších štúdií takmer nemožná. V okolitých krajinách, napríklad v
nacistickom Nemecku bolo uplatnenie nemožné, všetok film ovládalo ministerstvo
propagandy, vo fašistickom Taliansku neboli rovnako podmienky pre rozvoj, v
Británii vládol Hollywood a Francúzsko nemohlo vstrebať taký nával tvorcov z
Ameriky, okrem toho by ich francúzske publikum pravdepodobne ani neprijalo. Z
materiálnej stránky boli veľkými motivačnými faktormi podriadenia sa v tvorivej
oblasti peniaze a prestíž.
Sadoul nebol ďaleko od pravdy,
keď vyslovil vetu, že kódex limituje realizáciu sociálnych námetov,
odkazujúcich k spoločenskej situácii. Kódex pomáhal produkovať sterilné snímky,
bez väčšej výpovednej hodnoty, presne tak, ako sa píše v preambule produkčného
kódexu. (3) Teda uvažovanie o filme primárne ako o univerzálnej zábave, bez
zámeru šíriť propagandu a so zámerom viesť diváka k zdravému duchovnému a
morálnu rozvoju. Zámer viesť mladých ľudí k zdravému duchovnému a morálnemu
rozvoju je myšlienka ušľachtilá, ale tento prístup nesie v sebe viac než len
snahu o zachovanie morálnosti. Každá cenzúra slúži nejakej propagande a obsah
kódexu nedokazuje nič iné. Dláždi cestu bigotnosti, od persuázie k diktátu
hodnôt a ideálov individuálneho a spoločenského života. Pôsobenie Mravnostnej
légie a podobných puritánskych spolkov degraduje schopnosť a právo jednotlivca
slobodne uvažovať a vrhá spoločnosť o tristo rokov späť, do čias čarodejníckych
procesov. Kódex za svojich osemnásť rokov existencie určoval filmovým tvorcom s
minimálnymi obmenami v štrnástich konkrétnych aplikačných bodoch, čo môže a čo
nemôže byť zobrazené, a akým spôsobom. Veľké obmedzenia boli kladené
zobrazovaniu zločinného konania, predovšetkým je dôraz kladený na to, aby
zločinec nebol nikdy sympatickejší u diváka ako predstaviteľ zákona. To
vylučuje existenciu korupcie v policajnom zbore, súdoch a iných zložkách
štátnej správy na filmovom plátne.
Viac pochopiteľným je obmedzenie
detailného zobrazovania zločinných metód (vykrádanie trezoru, vlámanie,
podpaľačstvo či pašerácke taktiky). Z filmových záberov bolo taktiež
odstránenie užívanie drog a bežné požívanie alkoholu. Predstavovanie ideálnej
spoločnosti, zakrývaním skutočného stavu vecí. Sexualita ustúpila v duchu
svätosti inštitúcie manželstva a domova, všetky formy sexuality mimo manželský
zväzok boli prehlásené za nízke a neakceptovateľné na plátnach. Ako aj sexuálne
úchylky, sexuálna hygiena, venerické choroby či obchod s dievčatami za účelom
prostitúcie nemohli byť interpretované. To dosvedčuje, že mnohé vážne sociálne
problémy, namiesto toho, aby boli i prostredníctvom filmu diskutované, boli
vymazané z námetov. Obscénnosť, vulgárnosť, znesväcovanie používaním výrazov God
(Bože!), Lord (Pane Bože!), Jesus (Ježiš!), Christ (Kriste!), Hell (Do pekla!),
Son of a Bitch (zkurvysyn), damn (Do čerta!), Gawd (Bože!; slangový termín)
boli v rokoch 1934 až 1939 bolo zakázané. Od roku 1939 do roku 1956 bol kódex
revidovaný a obohatený o ďalšie zakázané verbálne výrazy i neverbálne výrazy.
Napríklad množstvo výrazov odkazujúcich na prostitúciu (chippie, cocotte,
slut, tart, whore, fanny, fairy alebo Madam), homosexualitu (nance,
pansy), či iných výraz v rozpore s dobrým vkusom. Kódex neobišiel ani
kostýmy a tanec. Kostýmy museli samozrejme zakrývať nahotu, tá nemohla byť
nikdy zobrazená a tanec, ktorý by predstavoval alebo len naznačoval sexuálnu
alebo pornografickú funkciu bol neprípustný. Významné, hlavne kvôli zachovaniu
politickej korektnosti boli reštrikcie v oblasti náboženstva a národného
cítenia. Náboženská viera nestrpela žiadnu formu výsmechu, duchovní nesmeli byť
ilustrovaní ako komické postavy a vôbec nie ako záporné postavy. V súvislosti s
národným cítením, ak sa objavila v nejakej snímke vlajka, zaobchádzanie s ňou
vyžadovalo dôsledné a zdvorilé zaobchádzanie.
P. Dominková vo svojom článku Film
noir a cenzura, prináša ešte niektoré zaujímavosti v súvislosti s dopadom
cenzúry na film noir. S uvedením do chodu úradu vymáhajúci dodržiavanie kódexu
v roku 1934, bolo rozhodnuté, že ak niekto bude vyrábať, distribuovať alebo
uvádzať film, ktorý nebol schválený, dostane pokutu 25,000 dolárov. Každý film
sa dostal na stôl úradníkovi, ten buď udelil alebo neudelil cenzúrne osvedčenie
(seal of approval) umožňujúci distribúciu. Légia mravnosti hodnotila filmy
písmenami, A (celkom prijateľné), B (viac menej neprijateľné) a C
(neprijateľné). Neskôr bola prvá kategória rozšírená na A1 (vhodné pre
všetkých) a A2 (vhodné pre dospelých). No každý štát v USA mal ešte
svoje cenzúrne komisie a na ich popud mohol byť film ešte zostrihaný. V
dôsledku toho vznikali i viaceré verziu jedného filmu, podľa toho kde bol
uvádzaný. Film noir v celom svojom trvaní spadal do časovej pôsobnosti prísneho
presadzovania kódexu Breenovou administratívou. Každý film prešiel rukami
cenzorov a v mnohých prípadoch bol zostrihaný. Preto existuje domnienka, že
typické znaky noirovských snímok, nejasné motívy, zmätený dej, mohli byť
zapríčinené práve týmito cenzúrnymi zásahmi. Napríklad Double Indemnity
(uvedená do kín v roku 1944; r. Billy Wilder) bola schvaľovaná osem rokov.
Išlo o adaptáciu hard-boiled románu Jamesa M. Caina Double Indemnity in
Three of a Kind (publikovanú v roku 1935). Ústredným motívom príbehu je
milostný vzťah vydatej ženy s poisťovacím agentom, s ktorým plánujú poisťovací
podvod. Naplánujú a vykonajú vraždu jej manžela, aby to vyzeralo ako nehoda a
mohla jej (im) byť vyplatená jeho životná poistka. V mnohých základných bodoch
príbehu nastáva rozpor s kódexom a mnohé scény museli byť zjemnené a záver
filmu musel byť úplne zmenený. Walter, poisťovací agent mal byť popravený, čo
sa dostalo do rozporu s kódexom, hovoriacim, že scény obesenia alebo popravy
elektrickým prúdom ako legálny trest za spáchanie zločinu musia byť snímané
veľmi opatrne a scéna s popravou nebola vôbec povolená. Ďalej bol veľký problém
vtesnať sa do článku upravujúceho používanie strelných zbraní. Ak už došlo na
scénu, kde bola streľba, musela byť použitá legálne získaná zbraň. To sa stalo
v jednej scéne vo filme D.O.A. (1950; Rudolph Maté), kde cenzori
zakázali použiť brokovnicu s upiľovanou hlavňou. Vo Force of Evil (1948;
Abraham Polonsky) bol problém so zobrazovaním policajnej brutality,
skončilo sa to zákazom. Korupcia represívnych zložiek, či vražda policajta
rukami zločinca boli podľa odsekov kódexu neprípustné, ale paradoxne film noir
mnohokrát takéto scény obsahuje. Ako hovorí P. Dominková, viac než zločin
cenzorov trápil sex a väčšina ustanovení priamo či nepriamo erotiku nepovoľuje.
Prísne stráženie manželstva bol ďalší bod, ktorým bol úrad posadnutý a sexuálne
vzťahy mimo manželstva boli citlivým bodom. Odvážny pokus vo filme Out of th
Past (1947; Jacques Tourneur) s nemanželským trojuholníkom, či námietky,
tak ako v početnom množstve ostatných filmov, voči bozkom s otvorenými ústami
alebo s prílišným trvaním, pretože mohli byť interpretované ako príliš vášnivé.
Úsmevná príhoda sa viaže s filmom Big Combo (1955; Joseph H. Lewis). V
scéne, kde muž stojí za ženou, vášnivo ju pobozká na krk a čupne si za ňou,
následný výraz tváre indikuje, že ide o orálny sex. Lenže kódex praktizovanie
orálneho sexu nepopisuje a keď režisér Joseph. H. Lewis dostal otázku, kam
hrdina v tomto zábere zmizol, odpovedal, že netuší, možno scénu opustil a šiel
si pre pohár vody. Cenzúra scénu povolila. (4) Cenzúra zvierala tvorivé
snaženie viac ako tridsať rokov a jej nepochybný dopad na celkovú podobu
filmovej produkcie spôsobil smerovanie k nevinným komediálnym žánrom. Došlo k
paradoxu, ktorý vyslovil G. Sadoul, keď tvrdil, že Hollywood pohlcujúci
najslávnejších hercov, najlepšie talenty a takmer celú svetovú literatúru,
nedokázal z týchto výnimočných prvkov a obrovských investícií vyťažiť viac než
obyčajné sériové produkty. (5)
Tridsiate roky boli poznamenané i
bojom filmových spisovateľov o svoje práva. Lester Cole, vo svojej životopisnej
knihe Rudý z Hollywoodu ponúka pohľad z vnútra filmových štúdií.
Popisuje svoj život, seba samého ako scenáristu i boj ostatných svojich kolegov
o zlepšenie svojho postavenia vo vzťahu k producentom, ktoré sa im nakoniec po
ťažkom boji s filmovými štúdiami podarilo, na krátke obdobie. Združenie
filmových spisovateľov, odborová organizácia združujúca scenáristov sa dostala
na úroveň, keď mohlo rovnocenne vyjednávať s producentmi. Bolo to v druhej
polovici 30. rokov, v čase F. D. Roosvelta a Nového údelu, istého ekonomického
a politického uvoľnenia, miešania ideológií po celom svete, občianskej vojny v
Španielsku, deliacej čiary medzi ľavicou a pravicou. Hollywoodskych producentov,
ale zaujímala len tržba a servírovali komédie a muzikály. L. Cole hovorí, že v
tom čase narástol dopyt po sociálnych námetoch, tento záujem divákov a vidinu
zárobku nemohli nechať producenti bez povšimnutia. Po realistických
gangsterskách zo začiatku dekády a filme I Am a Fugitive from a Chain Gang
(1932; Mervyn LeRoy) sa znovu objavili podobné nič neskrývajúce snímky. Ako
napríklad The Life of Emile Zola (1937; W. Dieterle), odhaľujúci
mocenskú a vojenskú skorumpovanú elitu, jej nemorálnosť a zákernosť pri snažení
si zachovať svoje vládnuce postavenie. Sociálne významné myšlienky určovali
hlavný smer v týchto rokoch, podľa L. Colea sa na tom výrazne podpísali
liberálne zmýšľajúci autori. Posledné asi dva roky 30. rokov sú pre neho akousi
dobou prebudenia, časom antifašizmu, antirasizmu, nepokojov v priemysle,
štrajky, hospodárstvo padajúce na kolená, milióny nezamestnaných a všeobecná
nespokojnosť obyvateľstva, kde je cez desať miliónov nezamestnaných, vrátane
ľudí od filmu a divadla. (6)
Koncom 60. rokov Kódex zanikol a v roku 1968 MPAA prišla s dobrovoľným ratingovým systémom, ktorý sa s istými obmenami používa dodnes. Tento systém klasifikuje každý film po tematickej a obsahovej stránke stanovenej hodnotiacej schémy a slúži hlavne ako indikátor vhodnosti pre detského diváka. Dobrovoľnosť ratingového systému spočíva v tom, že film môže byť premietnutý divákom aj bez klasifikácie od MPAA, ale vtedy tvorcovia riskujú, že ich film sa na plátna nedostane, pretože bežné kiná neohodnotený film neriskujú. Klasifikáciu vykonáva CARA (Classification & Ratings Administration). Od roku 1990 MPAA používa tieto symboly:
G - General Audience (Široké publikum). Pre všetky vekové kategórie. Takýto film nezobrazuje nič, čo by mohlo pohoršiť, ak by ho pozerali ich deti. Nemôže byť zobrazovaná nahota, sex a drogy a to v nijakej podobe. Násile sa môže objaviť len vo veľmi jemnej viac menej obraznej podobe, rovnako i humor musí byť veľmi nevinný.
PG - Parental Guidance Suggested (Pod dozorom rodičov). Upozorňuje rodičov, že film múže obsahovať súčasti nevhodné pre menších divákov. Takýto film môže obsahovať jemné násilie, odkazovať na drogy, popisovať nahotu či implicitnú sexuálnú aktivitu.
PG-13 - Parents Strongly Cautioned (Výstraha pre rodičov). Niektoré obsahy môžu byť nevhodné pre deti do 13 rokov a vyžadujú rodičovský sprievod. Upozorňuje, že niektoré súčasti filmu by mohli rodičia považovať za neprístojné pre svoje deti v predpubertálnom veku. Takéto filmy môžu obsahovať stredné násilie, určité neslušné pasáže, nahotu, väčšiu mieru sexuality, tvrdší jazyk a mäkké drogy.
R - Restricted (Obmedzený). Pre divákov mladších 17 rokov sa vyžaduje doprovod rodiča alebo inej dospelej osoby. Takýto film obsahuje súčasti určené pre dospelé publikum a rodič je upozornený, že sa by sa mal s obsahom filmu oboznámiť vopred, skôr než ho umožní zhliadnúť svojim deťom. Takýto film môže zobrazovať hrubé, pretrvávajúce násilie, neslušný jazyk, surový sexuálny obsah či užívanie tvrdých drog.
NC-17 - No One 17 & Under Admitted (Pod 17 rokov neprípustné). Takýto film je jasné určený pre dospelé publikum a deti nemajú povolený prístup. Môže obsahovať brutálne násile, explicitnú sexualitu, sexuálne násile, vulgárny jazyk, nadávky a užívanie drog.
Zdroje:
(1) SADOUL, George.: Dějiny filmu : Od Lumiéra až do doby současné. 1958.
(2) PRINCE, Stephen: Classical Film Violence: Designing and Regulating Brutality in Hollywood Cinema, 1930-1968. 2003.
(3) Znenie kódexu s jeho revíziami
(4) DOMINKOVÁ, Petra: Film noir a cenzura. In: KINO-IKON. 1/ 2007.
(5) SADOUL, George.: Dějiny filmu : Od Lumiéra až do doby současné. 1958.
(6) COLE, Lester: Rudý z Hollywoodu. 1986.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára